„Starenka vedela predvídať a byť dva kroky dopredu pred ostatnými. Taký poker so zeleninou,“hovorí Katka Jurkovičová zo Zohoru

Zelenina má v Zohore svoju históriu. Dôkazom je aj obraz od Albína Brunovského v „kulturáku“. Bohyňa Záhoria na ňom drží v rukách zväzok cibule a ostatná zelenina levituje okolo nej alebo jej leží pri nohách. Zohor patrí k obciam, ktoré v druhej polovici 19. storočia zásobovali zeleninou Viedeň aj Bratislavu. A patrí tiež k obciam, kde sa zelenina pretkáva s rodinnou históriou. Možno trochu prikrášlenou časom a vlastným prežívaním. Obrazy detstva. „Babinka je mama mojej mamy a starenka zas mama otcova,“ začína rozprávanie Katka Jurkovičová zo Zohoru. Papre sa pri tom v pôde a s hlinou za nechtami vyťahuje prvú mrkvu. Robí miesto tej, ktorá zostáva v zemi. „Co je husté, není tusté,“ smeje sa. Od útleho detstva jej Babinka aj Starenka predávali vzťah k zemi a k cyklickosti prírody. Obe pestovali, obe zeleninu predávali.

Na okraji Zohoru, v areáli bývalého roľníckeho družstva, úplne na jeho konci, sa Katka vracia k svojim sedliackym koreňom. „Po rokoch strávených v korporáte idem späť k tomu, čo mi príde prirodzenejšie. Teraz môžem povedať, že žijem svoj sen. S obrovskou úctou k zemi a pokorou, neberiem veci ako samozrejmosť.“ Dva skleníky premenené na komunitnú záhradu, jeden zobytnený. A v okolí sa rozprestiera neveľká Katkina záhradka. Na kúsku zeme sa rôzne odrody povystielané slamou navzájom podporujú. A aj tá slama v nej má zmysel. „Toto ale moji predkovia nerobili,“ drží si Katka v hlave stále to, prečo sme sa stretli. „Mne to ale dáva zmysel. Zohorská piesčitá pôda je super, ale voda ňou pretečie ako cez sitko. Slama jej pomáha udržať vlhkosť. Čo som si ale všimla je, že tam, kde bola slama minulý rok, je menej buriny a tým, že zem nemusím okopávať alebo nahlboko rýľovať, začína v nej vlastný mikrosvet. Prekyprená červíkmi a hmyzom je mäkšia. Navyše do pôdy slamou vraciam uhlíkatú zložku. Cítim, že tá zem je iná.“ Katka sa snaží sledovať permakultúrne trendy, ale ako sama hovorí: „Záhradný perfekcionizmus po Babinke a Starenke mám skrátka v sebe a asi nie som ochotná sa ho úplne vzdať.“

Počas rozhovoru sa viackrát zahľadí pred seba. Detstvo, na ktoré spomína a z ktorého čerpá, aj vidí. Rukami znázorňuje a ukazuje obrysy spomienok. „Moje rané detstvo bolo u Babinky. Babinka mala letnú kuchynku, no varila v nej celý rok. Ráno sem prišla, rozkúrila piecku. Mala tam klasický kredenc a starú drevenú lavicu, na ktorej som sedávala. U Babinky na lavici. V stredu alebo vo štvrtok robievala slíže, lebo každú nedeľu bol na obed vývar. Buď zo sliepky, ktorú sama zabila, alebo vytiahla z mrazáku bravčové. Ten bol slabší. A niekedy robila vývar z údeného mäsa. Dávala do neho koreňovú zeleninu, ale pridávala aj zemiaky a hlavne ružičkový kel. Strašne dobrá kombinácia. Do tohto vývaru nerobila slíže, ale krúpky. Ty to voláš tuším mrvenička.“

Obe Katkine babky ako Starenka, tak aj Babinka, boli pôvodom Zohoranky. Zo sedliackych rodín zvyknuté na tvrdú prácu, pestovali, predávali a prispievali tak do rodinného rozpočtu. Kým im to aktuálny režim dovoľoval. „My sme cibulári. Cibula, česnek, búrí, to každý Zohoran lúbí.“ Kým Starenka si na svoj príbeh ešte chvíľu počká, Katka začína rozprávanie Babinkou: „Detstvo som strávila hlavne s ňou, mali sme prepojené záhrady.“ Ráno Babinka navarila a šlo sa do humna. Záhumenky. Tak sa to volalo. Išlo o pozemky, ktoré neskonfiškovali komunisti. Do plastovej fľašky od sirupu s uškom zarobila meltu. Katke s cukrom a sebe bez cukru, spravila lepeňáky a na bicykli sa šlo na roľu. A každú sobotu predávať zeleninu na Miletičku. „Už ako 4 alebo 5-ročná som s ňou chodievala na rink.“

Z jari sa na rínku predávali viazaničky do polievky. „Mesiačik kalerábu, mesiačik „cerelu“, mesiačik kelu, pór, petržlen, mrkva a cibuľka. Takto to vyzeralo,“ Katka si maľuje obraz viazaničky do vzduchu. V stredu sa začalo chystať. Vo štvrtok sa zelenina prala, v piatok viazala, aby bola pripravená na sobotňajší trh. „A dedo Babinke nastrihal gumičky z duší starých bicyklov,“ usmieva sa Katka. Jedna takáto viazanka stála 3 Kčs. Záležalo ale od sezóny. Prvá zelenina bola vždy vzácnejšia. Týždeň čo týždeň jej cena klesala. „Na trhu to boli preto vždy preteky. Kto bude mať zeleninu prvý, kto ju bude mať väčšiu a krajšiu, ten zarobil najlepšie.“ Koreňová zelenina sa predávala tých 10 mesiacov, čo sa chodilo na rink. Najprv sa robili viazaničky, ako sezóna postupovala, zelenina sa predávala na kilá. „Na trhu mi kúpili langoš, lebo ten v Zohore nebol a ja som vykríkala na ľudí, aby si kúpili našu zeleninu. A nakoniec Babinka zhrnula do zástery všetky zarobené peniaze, doma ju na stole rozviazala a ja som nešla domov, kým sme všetko nespočítali. Pomáhala som dávať na kôpky dvojkoruny, päťkoruny a Babinka ich balila do bieleho papiera na pečenie do tvaru salomiek. A keď som šla potom do obchodu, v rukách som mala celý tento šulec,“ spomína Katka. Vidieť a byť súčasťou celého procesu, od sadenia, cez pestovanie, zber, chystanie na trh, predávanie až nakoniec počítanie zárobku pomohlo Katke uvedomovať si hodnotu peňazí.

Babinka bola jednoduchá žena, bez štipky hnevu, so svojimi životnými pravdami. Tak si ju Katka pamätá. „Vraj zem vytáhne každú chorobu.“ Chodila preto bosá po záhrade, po roli, nepoužívala rukavice. Katka vraví, že bola spätá so zemou, napojená na ňu, na cyklickosť prírody. „Inak som si užívala Babinku na jar, v lete, počas jesene a úplne inak v zime. Napríklad v zime, keď sa nešlo na rínek, nechystali sa viazaničky, ráno vstala, rozkúrila v piecke, uvarila obed, ktorý sa podával presne o 12:00 a keď sme sa najedli a upratala kuchynku, presunuli sme sa do hlavného domu a kým bolo svetlo, štrikovali sme, spievali sme si a rozprávali príbehy. V lete? Zabudni. Do večera okolo hospodárstva a role.“

Prechádzame Katkinou záhradkou. Mrkva v spoločnosti cibule, lebo „sa navzájom chránia“. Krásne zdravé listy „cerelu“, či sa vydaria aj hlavy, na to ešte Katka čaká. Holubičí trus by mal k tomu dopomôcť: „Cerel ho miluje. A aj vodu. A ja ešte otrhávam bočné lístky, aby šla energia do koreňa. Z týchto lístkov robím bylinkovú soľ.“ Kely akoby ich jedna mater mala. „Tie sa mi tento rok vydarili.“ A plánty póru, po zohorsky búrí, sú už v zemi tiež. Petržlen ale v Katkinej záhrade nenájdete. „Je náročný na pestovanie, pretože má dlhú dobu klíčivosti, 4 - 6 týždňov s tým, že zemina nesmie vyschnúť. Ak vyschne, semienko nevýjde. Preto ho treba sadiť hneď z jari, keď ešte nie je zem suchá a každý boží deň ho zmáčať. A to ešte nehovorím o semienku. Treba ho mať kvalitné, aby vôbec vzišiel. Starenka si robila vlastné,“ prechádza Katka od Babinky k spomienkam na Starenku. Koreňové zeleniny sú dvojročky. K vlastným semienkam sa človek dostane na druhý rok, keď vybehne kvet. „Tie jej mali fantastickú klíčivosť. A navyše nič nenechávala na náhodu. Sadila v januári, februári aj v marci. Keď nevyšla jedna, vyšla druhá, no ak vyšla aj tá januárová, bol to veľký úspech. Starenka vedela predvídať a byť dva kroky dopredu pred ostatnými pestovateľmi a trhovníkmi. Taký poker so zeleninou,“ smeje sa Katka.

Starenka sa narodila v roku 1919. Už ako 13-ročná pracovala za ubytovanie, stravu, ale hlavne, aby sa naučila reč v Auersthali „jako chúva. Vyrobili jej kartičky, a tak sa naučila základy nemčiny, alebo skôr rakúštiny. Tu bola do 15-tich rokov. Od 15-tich mohla začať pracovať na trhu. Odišla z rodiny Ruperta naspäť domov.“ Katka spomína brodenie sa s vozom a volmi cez brody, nízky tok rieky Morava. „Týždeň čo týždeň ju môj prastareček viezol v stredu do Viedne a vracal sa po ňu v sobotu. Spávala pod vozom a cez deň predávala zeleninu. Vedela po nemecky, čo bola veľká výhoda. Bez toho by tam predávať nemohla. Takto to trvalo do jej 19-tich rokov. A potom nastal Anšlus a v roku 1938 sa uzavreli hranice.“

Či sa niekedy sťažovali ľudia na robotu? „Nikdy. Jediné, čo riešili bolo, či je alebo nie je sucho. Dokonca ani vtedy, keď komunisti im skonfiškovali pozemky. „Starenke zostala dvojhektárová záhumenka. Sama sa ale musela zamestnať na družstve. Na výplatu mala 150 korún. Robila na družstve s pridelenými achtálmi (znárodnené družstevné role), kam musela chodiť okopávať alebo zbierať uhorky, chodila do práce a obrábala svoju dvojhektárovú záhumenku.“ Aj v tomto čase si privyrábala pestovaním zeleniny a predajom do výkupu. Počet debničiek, ktoré si ľudia nachádzali pred svojimi bránami, bol priamo úmerný kvalite ich úrody. „Stávalo sa, že som otvorila bránu a tam 50 debničiek. Robota. A išlo sa na to. Čím krajšiu úrodu starenka mala, tým viac od nej brali do výkupu. 50 debničiek bolo naozaj dosť.“

Neskorá mrkva sa u Katky v rodine seje do zohorských hodov, na Margitu. Pór sa zas predpestoval a po orbe sa sadil ešte do strniska. „Sadzíme plánty búra. Tak je to po našom,“ vraví Katka. Pozbierať úrodu z polí bolo treba do dušičiek. „Mrkva sa u nás dávala do knechtov. Knecht bola veľká vybetónovaná jama asi meter a pol hlboká. Nakládla sa do nej mrkva, zasypala sa pieskom. Mrkva nie je mrazuvzdorná a musela sa preto ešte prikrývať izoláciou - sklenenou vatou, slamou, kobercom. Čiže jama zahádzaná vecami. A keď sa šlo na rínek, vybrali z knechtu, koľko mrkvy bolo treba.“ Petržlen a „cerel“, dokonca aj pór sú mrazuvzdorné a mohli ostať na riadku. „Skrátka ich necháš v zemi. Babinka ale všetko vyberala, aby v zime nemusela na roľu. Pór a petržlen skladovala rovnako. Nakládla petržleny alebo póry vedľa seba, zasypala ich 5-centimetrovou vrstvou hliny a znovu na ne poukladala ďalšiu vrstvu. Takto to opakovala niekoľkokrát.“ „Cerel“ mali v pivnici a tak, keď Babinka chystala na trh, z knechtov brala mrkvu, z riadkov petržlen a pór, z pivnice „cerel“ a v zime predávala viazanky do polievky, kým sa úroda neminula.

Katka sa zahľadí na svoju záhradku. S nadšením ukazuje kel, zeler, plánty póru, ktoré sa tento rok vydarili. Každý rok sa podarí niečo iné. Či si pri tom spomenie na Babinku? „Neprejde deň. Spomínam na ňu stále. Zastavím sa, pozriem hore a opýtam sa: ‘Co Babinko?’“